Pred viac ako 15-imi rokmi som mala možnosť nahliadnuť do sveta detí z detských domovov. Do sveta, kde som sa stretla s deťmi, ktoré boli iné ako ja. Ich inakosť nebola len vo farbe pleti, hrubšom vyjadrovaní, či v pocite „som majster sveta“, ktorý šírili navôkol. Ich inakosť bola v tom, že nemali to, čo som mala ja – rodinu.
Moje prvé stretnutie s deťmi „domovákmi“ kompletne zmenilo a nasmerovalo môj život. Mala som 16 rokov a na starosti 10 malých chlapcov už neviem z ktorého domova. Tábor sa nám podaril a ako to pri fantastických veciach býva, tých 15 dní nám ubehlo veľmi rýchlo. Jeden z mojich chlapcov, do posledných dní úplne bezproblémový, sa zrazu začal správať úplne opačne. Kde mohol, tam robil zle, bol agresívny, bil ostatné deti. Kľudne by som mohla povedať, že sa správal ako sto čertov. Na moju otázku „Prečo?“, som dostala odpoveď, na ktorú som vôbec nebola pripravená. A myslím si, že sa na ňu pripraviť ani nedá. Už nechcel byť dobrý, nechcel dostávať pusu na dobrú noc, nechcel objatie, nechcel, aby sme ho mali radi. Nechcel si zvyknúť na to, že ho má niekto rád a že je na neho niekto dobrý, pretože keď sa vráti do domova, tak na neho už nikto dobrý nebude.
Plakal a ja som plakala spolu s ním… Za 10-ročnú prax s deťmi z detských domovov som sa nenaučila ovládať slzy, ale dala som si odpoveď na otázku, ktorá mi od toho prvého momentu vŕtala hlavou: „Má to vôbec zmysel?“. Má a obrovský. Lebo realita je bohužiaľ taká, že aj keď deti v detských domovoch po materiálnej stránke majú častokrát skutočne všetko, chýba im vzťah, emócie, zážitky, pochopenie, podpora…
Nikdy nie sú sami, nemajú súkromie, no nie je nič horšie, ako cítiť sa sám uprostred davu.
Môžem vďačiť Bohu, osudu, alebo akokoľvek si pomenujem tú vyššiu silu, ktorá spojila môj život s tými, ktorí to cítili rovnako ako ja. S ľuďmi, pre ktorých sa akékoľvek prázdniny rovnali táboru s deťmi z detských domovov. S ľuďmi štedrými na svoj čas, peniaze, priateľstvo a lásku.
Okrem sveta detí z detských domovov sa mi otvoril aj svet nových priateľov. Ľudí, ktorí možno len pre ten daný letný mesiac nemali čo robiť a tak vstúpili do sveta detí z detských domovov a už v ňom ostali….
Najprv ako vedúci z tábora, potom ako priatelia, odborníci, zamestnanci, oporné body „našich“ detí, ktoré nás prijali medzi seba. Už viac ako 16 rokov je čas letných, jarných či vianočných prázdnin časom, kedy prestáva existovať bežný život. Pretože sme v „Bubline“, vo svete, kde každý môže byť tým, kým chce. Tam, kde nie je podstatné, kto je z domova, kto má akú farbu pleti, či aké má vzdelanie. Vo svete, kde sa stávame drakmi či škriatkami, kde prekonávame samých seba, kde aj ten najmenší a najslabší je zrazu kráľom…
PaedDr. Mirka GINA Jánošíková
Pracuje ako sociálny pedagóg a vychovávateľ v detskom domove a v krízovom centre Brána do života v Bratislave.
V roku 2008 ukončila magisterské štúdium sociálnej pedagogiky na Univerzite Komenského v Bratislave špecializácia vychovávateľstvo emocionálne a sociálne narušených a v roku 2011 dokončila doktorantské štúdium Sociálnej pedagogiky.
Deťom z detských domovov sa venuje viac ako 10 rokov. Najprv na báze dobrovoľníctva v občianskom združení Úsmev ako dar a Unicef. Ako vedúca a hlavná vedúca v táborových agentúrach pre deti z detských domovov. Neskôr ako spoluautor a lektor akreditovaného vzdelávacieho programu Anjelska akadémia spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar zameraného na vzdelávanie dobrovoľníkova. Je absolventkou programu Pride a certifikovanou absolventkou kurzu poskytovania prvej pomoci Červeného Kríža.